Fóbia zo vzťahu je boj medzi túžbou a strachom. Ako z neho vyjsť víťazne?
Fóbia zo vzťahu. Tri slová, ktoré prinášajú nevýslovné utrpenie tomu, kto tomuto problému osobne čelí. Okolie si nezriedka myslí, že takýto človek vzťah nechce, že oň nemá záujem. To je ale veľký omyl! Človek trpiaci fóbiou zo vzťahu si chce tiež chce niekoho nájsť, no zároveň má strach. Chorobný strach. Jeho problémom nie je nezáujem, ale konflikt záujmov. Na jednej strane túžba, na druhej strach. A víťaz môže byť len jeden. Vo väčšine prípadov je to strach.
Niekedy stačí len jeden zlý zážitok v oblasti vzťahov či zvádzania na to, aby sa u nás rozvinula fóbia zo vzťahu. Príčiny môžu byť rôzne, no na pôvode vzniku fóbie zo vzťahu až tak veľmi nezáleží. Nie je to síce úplne bezvýznamná informácia, avšak v praxi nám je často krát úplne na nič. Pri práci s touto pliagou je oveľa dôležitejšie to, ako sa k nej staviame teraz, nie prehnané vŕtanie sa v minulosti. Aj to tak robíme, lebo nič iné nám ani neostáva. Nie vždy sa nám však darí narábať s tým „teraz“ správne. Príčinu vidím v dvoch skutočnostiach, alebo ak chcete chybách:
Prvá : Dovolíme, aby minulosť príliš ovplyvňovala našu prítomnosť. Strach z toho, že opäť zažijeme to, čo v predošlom vzťahu/pokuse o vzťah, ktorý v nás fóbiu zo vzťahu spustil, je priveľký a bráni nám dať šancu vzťahom aktuálnym, ktoré k nám prichádzajú dnes. Táto chyba je pochopiteľná a vie narobiť riadnu paseku, častokrát ale nepredstavuje najväčšie zlo. To spôsobuje chyba číslo dva.
Druhá: Usilujeme sa k novému vzťahu prepracovať spôsobom, ktorý funguje na ľudí, ktorých netrápi fóbia zo vzťahu bez rešpektovania vlastnej situácie - snažíme sa napodobňovať ostatných. A to už problémom je. Jednak preto, že nám takýto postup evidentne neprináša želané výsledky, pretože na nás kladie (vzhľadom na náš aktuálny stav) neprimerané nároky. A jednak preto, že ak v ňom človek opakovane neuspeje, začína o sebe ešte viac pochybovať...
Ľudí s fóbiou zo vzťahu teda ťahajú k zemi dva závažia: chorobný strach zo vzťahu a spôsob, ktorým sa ho snažia prekonať. To je veľa aj na koňa a nemožno sa čudovať, že úspech sa nie a nie dostaviť. Čo s tým? Odpoveď nám ponúkajú práve tieto dve negatívne skutočnosti. Oni možno ani nie sú negatívne, ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že práve v nich je ukryté riešenie.
Takže... Máme tu fóbiu zo vzťahu vyplývajúcu z nejakého negatívneho zážitku či skutočnosti a spôsob, ktorý je síce funkčný (niekoho si nájsť nie je žiadna raketová veda, aj keď i tam platia určité „pravidlá hry“), ale ľudia trpiaci fóbiou zo vzťahu s ním neslávia príliš úspech. Otázka je, prečo ho neslávia. Čo je na tomto, vo všeobecnosti funkčnom postupe tým, čo ľuďom trpiacich fóbiou zo vzťahu komplikuje život? Je to „rýchlosť“ či „násilnosť“ tohto postupu, ktorý do svojej rovnice zaraďuje len túžbu (po niekom), ale nie chorobný strach. Presnejšie povedané, ráta len zo strachom, ktorý nie je chorobný, ktorý nemá až tak obludné rozmery. Aj človek, ktorý netrpí fóbiou zo vzťahu, môže mať zo začiatku obavy či trému a pod. Ak ale nemá za sebou zlú skúsenosť, ktorou by bol reálne a značne traumatizovaný, predstavuje takýto strach pre neho maximálne tak výzvu, ale nie blok, ktorý ho úplne paralyzuje. A to je rozdiel. Podstatný.
Z toho vyplýva, že ak niekto bojuje zo strachom, ktorý je chorobný, je potrebné sa tomuto faktu prispôsobiť. Dá sa to povedať i tak, že postup, ktorý je funkčný pre všetkých ostatných, funguje aj pre človeka s fóbiou zo vzťahu, ale len za predpokladu, ak si tento postup upraví tak, aby fungoval aj na neho - aby zohľadňoval jeho štartovaciu čiaru.
Je to ako s adeptom horolezectva, ktorý to nemôže hneď napáliť do severnej steny Eigeru len preto, že ho volá vábenie hôr... Bolo by to čírim bláznovstvom a istou samovraždou. Prirodzene nám pri fóbií zo vzťahu, ak sa ju snažíme prekonať „tradičným“ spôsobom, nehrozí fyzická smrť. No môže sa stať, že po niekoľkých neúspešných pokusoch (a ďalších šrámoch na duši) to človek jednoducho zabalí, rezignuje. Ak však svoje snahy prispôsobí svojmu aktuálnemu stavu, svojej momentálnej štartovacej čiare, šanca na úspech sa (niekedy až dramaticky) zvyšuje.
Ak sme sa o vzťah pokúšali bežným spôsobom (bez akýchkoľvek úprav), ako to prebiehalo? Boli sme aktívny, šli do akcie s vnútornými príkazmi typu: „Len sa neboj, len choď to toho!“ a snažili sa silou mocou prekonať strach, zábrany atď., ktoré sa v nás počas toho ozývali a usilovali sa nás vrátiť späť do našej zóny komfortu – do síce nedobrovoľnej a bolestnej, ale „bezpečnej“ samoty. Možno sme do tohto nerovného boja vložili obrovské množstvo úsilia a napriek strachu a zábranám „šli do toho“, ale výsledok za veľa nestál... Buď sme nakoniec aj tak „zdrhli“ či „na nič sa nezmohli“, alebo všetko „totálne zbabrali“. Zostal v nás tak pocit, že sme neschopný babráci a nám sa to asi „nikdy nepodarí“, alebo že cesta do vzťahu vedie len skrz takýto neskutočný stres, aký sme práve absolvovali... Celé zle.
Úplne odlišná situácia nastane, ak k celej veci pristúpime takto: Ak sa nám niekto páči, alebo ak niekto prejavuje záujem o nás, ideme šťastiu v ústrety a vyvíjame úsilie, no dbáme pri tom na to, aby sme sa zároveň cítili aj dostatočne komfortne a v bezpečí. „Žiadne prudké pohyby“, ako bol názov jednej knihy. Žiadne „Len sa neboj, len choď do toho!“. Nie. Najprv si ujasníme, čo by sa muselo stať, aby to i pre nás bolo v pohode, a až tak „ideme do toho“, nie opačne! Sme k sebe láskavejší, pozornejší a svoj postup prispôsobujeme v prvom rade tomu, čo máme za sebou – nepúšťame sa do zbytočne riskantných avantúr. Hľadáme, rešpektujeme a aplikujeme rýchlosť a spôsob, ktorý nás do akcie púšťa bez toho, aby sme sami seba zatláčali nezmyselne k múru a cítili neprimeraný stres, ktorý nás v minulosti nakoniec i tak len dohnal k úteku, alebo spôsobil, že sme dosiahli presný opak toho, o čo sme usilovali... Skrátka ak do „tradičného“ postupu pridáme i vlastné ingrediencie (t. j. budeme v prvom rade rešpektovať naše tempo a spôsob, akým sa dokážeme k niekomu priblížiť), situácia je celkom odlišná. Priaznivejšia.
Je dobré si všimnúť, že takto upravený postup je k nám síce láskavejší a šetrnejší, no naďalej ostáva aktívnym – posúva nás vpred. Nie je v ňom priestor na sebaľútosť či „zdržovanie hry“, je „len“ ohľaduplnejší. A taktickejší. Človek trpiaci fóbiou zo vzťahu v ňom nie je pasívna obeť, ale ani sám na sebe nepácha zbytočné násilie - neprekračuje hranicu, kde je to už pre neho (momentálne) neúnosné. Inými slovami, týmto prístupom vyvažujeme túžbu a chorobný strach, ktoré sa v nás bijú rovnomernejšie, realistickejšie a najmä prínosnejšie. Strachu a ďalším negatívnym pocitom a stavom sa ani po takejto úprave samozrejme úplne nevyhneme. No za týchto okolností sú pre nás oveľa znesiteľnejšie, primeranejšie a zvládnuteľnejšie, čo nám dáva podstatne väčšiu šancu na úspech.