Keď chcete prekonať fóbiu zo vzťahu, zdravo riskujte, dostatočne oddychujte, a riaďte sa realitou a prítomnosťou.
Fóbia zo vzťahu vzniká ako následok niečoho, čo sa odohralo vo viac či menej vzdialenej minulosti. Podstatné je uvedomiť si a akceptovať fakt, že nech už sa vtedy stalo čokoľvek, je to preč. V našej hlave to ostalo, ale nikde inde to už nie je. Aj keď nás to možno bolí, hnevá a sťažuje alebo úplne znemožňuje znova začať dôverovať. Naša situácia je už skrátka odlišná, aj keď nám sa to subjektívne môže javiť ináč.
Nehovorím teraz o tom, aby sme zľahčovali alebo bagatelizovali negatívne skutočnosti, ktoré sa nám v tej minulosti stali, a ktoré nám doteraz komplikujú život. Hovorím o tom, že nie sme doživotnými zajatcami týchto skutočností. Nie sme bezmocné obete. Ak ale chceme tieto skutočnosti a skúsenosti nadobro prekonať, potrebujeme správne uchopiť prítomnosť. Musíme sa na ňu zamerať v oveľa väčšej miere ako na minulosť. Lebo práve ona je kľúčom k želanej budúcnosti. Čo tým myslím? Uvediem príklad, moju osobnú skúsenosť.
Keď som sa pred nejakým časom usiloval o jednu ženu, neustále som mal iracionálny strach, bloky, stresy, atď., ktoré mi zabraňovali podnikať potrebné kroky smerujúce k „nám“, a ktoré boli pozostatkom predošlých negatívny skúsenosti, zranení a podrazov. Najhoršie na tom nebolo to, že som si tak maril šance u tejto ženy, ale fakt, že som ju týmto svojím prístupom zbytočne miatol a zraňoval. Vnímal som tieto skutočnosti veľmi jasne. Niekedy až bolestne jasne. Ale bola to prospešná bolesť, ktorá mi pomáhala. Najmä keď som videl, čo s mojou vyvolenou robia moje „úlety“ (strach, „úteky“, odmietanie...) plynúce z niečoho, čo sa odohralo veľmi dávno, a čo s ňou nemalo nič spoločné. A ktoré ma silne motivovali „konečne prestať blbnúť“. Na opačnom konci spektra zas boli skúsenosti, kedy som sa prekonal a videl, že tu (pri nej) je to iné - a v pohode. Na základe týchto zážitkov som sa postupne učil prijímať (a realizovať) fakt, že sa ráta len to, čo je tu a teraz. Že na tom to celé stojí a padá, a na ničom inom nezáleží. Bodka. Veľmi dobre o tom píše W. Nelles v knihe Život nemá spátečku: „Prijať to, čo bolo, dostať sa do súladu s tím čo je, a vytvoriť priestor, aby mohlo vzniknúť to, čo práve vzniknúť chce“.
Je preto dôležité prestať sa uzatvárať do seba, do svojej bolesti a do niečoho, čo sme zažili pred x rokmi s niekým iným. Oproti nám sa totiž ocitol človek, ktorý je chtiac-nechtiac vystavený tomu, čo s nami spravila naša fóbia, naša minulosť. A s čím nemá vôbec nič spoločné... K slovu sa tak dostáva prítomnosť a realita, ktorá nastavuje zrkadlo ako nám, tak aj našej fóbií. Možno tento prístup, takéto konštatovanie znie niekomu nespravodlivo či príliš tvrdo. Je to miestami skutočne dosť prísna politika. Každopádne ale funkčná. A nevyhnutná, ak sa chceme pohnúť z miesta.
Ten, kto sa aktuálne ocitol oproti nám, nám môže podať pomocnú ruku, no musíme ju vedieť prijať – to je len a len na našej zodpovednosti. Samozrejme je tu obava, nie úplne neopodstatnená, že si pri tejto žene/pri tomto mužovi znova zopakujeme to, čo nám spôsobilo šrámy na duši a dalo vzniknúť našej fóbií zo vzťahu. Ale to je asi tak všetko. Je to len pocit, myšlienka, domnienka či spomienka, nie realita. Lepšie povedané, my nevieme, aká bude realita s týmto človekom. Ako sa bude odvíjať a vyvíjať tento vzťah, ak vznikne.
Prirodzene je dobré všímať si varovné signály, „žlté výstrahy“ (ako ich pomenoval J. Canfield v knihe Pravidlá úspechu). A ak skutočne zbadáme, že tu niečo nesedí, ruky preč! Ja tu ale hovorím o situácií, kedy nás naša minulosť ovládne natoľko, že prestávame vnímať realitu a vidíme hrozbu aj tam, kde žiadna nie je, práve naopak. Kde ide len o naše skreslené vnímanie, ktoré už dávno patrí do minulosti a absolútne nekorešponduje s človekom, ktorého máme aktuálne pred sebou.
To, čo mne v tejto situáciách najviac pomáhalo bolo jednoducho riskovať a vidieť, že realita je iná. Že táto situácia je iná, že táto žena je iná, a dokonca že i ja som už niekto iný, než predtým. Ak som zažíval trápenie a bolesť, bolo to najmä vtedy, keď som sa na svet díval starou optikou. Znova W. Nelles: „Trpíme o to viac, čím väčšia priepasť oddeľuje naše vedomie od skutočnosti.“
Počas tejto skúsenosti som si tiež uvedomil, že fóbia zo vzťahu sa dá prekonať len v interakcií s niekým. Do hry totiž vstupuje ďalší faktor. Už v tom nie sme sami – už sa nedá spoľahnúť len na naše vnímanie situácie. Už tu máme aj reakcie toho „niekoho oproti nám“. No potrebujeme veľmi zreteľne vnímať to „tu a teraz“, a vedieť ho jasne oddeliť od minulosti. Vedieť s tým pracovať. Uchopiť ho tým správnym spôsobom. V tom mojom prípade to bolo tak, že na konci tohto procesu (keď už sme sa dali do kopy) som úplne jasne videl, že všetky (ale úplne že všetky...) obavy a strachy, ktoré som v tejto situácií s danou ženou mával, boli čisto len v mojej hlave.
Isteže trvalo nejaký čas, kým som naplno akceptoval (túto) realitu, kým som sa na ňu plne adaptoval. Aj keď už totiž chápeme tieto súvislosti, nemôžeme od seba chcieť a očakávať okamžitú premenu. Človeku (jeho mozgu i telu, celej jeho bytosti) chvíľu trvá, kým si zvykne na nové, hoci aj lepšie. Podstatné ale bolo ísť tomu v ústrety. Vytvárať pohyb, zabojovať, riskovať. Vystaviť sa znova životu, aj napriek minulosti, ktorá bola aká bola. A i napriek riziku, že to môže znova bolieť, ak sa „pomýlim vo výpočtoch“ a znova narazím na nesprávneho človeka. Pomáhali mi však aj chvíle, kedy som sa na nejaký čas stiahol. Boli to okamihy, kedy som regeneroval, celú situáciu vyhodnocoval a pripravoval sa na ďalší krok. A práve tu sa ako veľmi prospešné ukázali knihy od W.Nellsa. Bolo dôležité nebyť na to sám, mať sa s kým poradiť (a mať dobrého radcu, čo veci aj nám rozumie).
Ak teda chceme prekonať fóbiu zo vzťahu, potrebujeme sa znova vystaviť životu a riskovať. Zároveň ale potrebujeme brať na seba ohľady a dopriať si čas aj na regeneráciu a adaptáciu. Sú to spojené nádoby - jedno bez druhého sa nezaobíde.
Potrebné a zásadné je tiež riadiť v tomto procese naším vnútrom (tak, ako som o tom písal v iných článkoch). Áno, potrebujeme sa vystaviť realite a riskovať, ale len takým spôsobom a len do tej miery, ktorá je pre nás únosná a funguje nám. Všetko má svoje hranice, aj „opätovné vystavenie sa životu“. Inak aj tento prístup stráca svoju účinnosť a má skôr opačný efekt.
Na záver dôležité upozornenie: Tento prístup je možné alebo vhodné uplatniť až vtedy, keď najhoršia „búrka“ z predchádzajúcej zlej skúsenosti už odznela. Najmä ak bola skutočne bolestná či dokonca desivá a deštruktívna. Skrátka keď už sme z najhoršieho vonku a chceme sa pohnúť ďalej, ale vidíme, že nás naša minulosť nechce pustiť v ústrety novému dobrodružstvu.