Pri fóbií zo vzťahu je potrebné byť k sebe dostatočne ohľaduplný
Fóbia zo vzťahu je problém. Niekedy veľmi veľký problém. No ako ide čas, stáva sa z neho skôr (zlo)zvyk, než čokoľvek iné. Starneme, vyvíjame sa, meníme... a zákonite podlieha zmenám aj naša fóbia zo vzťahu. Skrátka po čase už nad nami nemá takú moc ako zo začiatku. To je dobrá správa. No len ak ju uchopíme správnym spôsobom.
Sám som dlho nechápal, ako s touto etapou, keď už som bol na tom lepšie, správne naložiť. Áno, bol som viac v pohode. Ak som znova niečo pokašľal, tak namiesto myšlienok, aké je to všetko zlé, nespravodlivé a zničujúce, som si skôr pomyslel niečo na spôsob: „Čo to zas pre všetko na svete robím? Čo to stváram? Čo zase blblnem? Toto už naozaj nepotrebujem...“ Ale to bolo asi tak všetko, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Stále vo mne bolo podstatne viac strachu a nedôvery, než túžby a dôvery. Liečivé zmeny, ktoré na mne vykonal čas, ešte nemali takú silu, aby tento pomer otočili v môj prospech. Nie bez správne zvolenej taktiky, bez pochopenia určitých súvislostí.
Azda najväčšia chyba bola, že som mal dojem, že sa s tým teraz už musím popasovať veľmi rázne, akčne a „tvrdo zakročiť“ voči svojím reakciám, ktoré vo mne fóbia zo vzťahu spúšťala. Namiesto pochopenia toho, ako na tom aktuálne som (síce už lepšie, ale ešte zďaleka nie za vodou) som na to šiel výčitkami, tlakom a kritikou. Mal som tak zo seba o čosi lepší pocit, pretože som toľko nefňukal, vedel sa nakopnúť a „povedať si na rozum“, no keď prišlo na lámanie chleba, výsledok bol stále 1:0 pre fóbiu. Všetka tá moja „akčnosť“ a prísnosť na seba mi neboli nič platné. Áno, bolo fain vedieť sa i nakopnúť, ale len po určité hranice, ktoré som ja neustále prekračoval a potom sa čudoval, prečo i napriek všetkým tým zmenám a snahe robím rovnaké koniny, ako pred tým.
Poučenie, ku ktorému som na základe týchto skúseností dospel, bolo zrejmé: V akejkoľvek etape fóbie zo vzťahu, v ktorej sa aktuálne nachádzame, oveľa viac pomáhajú rešpekt, podpora a rozumne zvolená taktika, než kritika, tlak a výčitky. Čím sme ma tom lepšie, tým môžeme byť pochopiteľne odvážnejší a náročnejší k sebe aj k svojimi cieľom. No len za predpokladu, že neprekročíme onú hranicu, ktorú nám ukladá aktuálna etapa. Tobôž, ak sa o to usilujeme prehnane prísne či nadmieru „akčne“. Kým som si to v sebe takto neujasnil, nebolo možné priaznivé zmeny, ktoré sa vo mne ako išiel čas udiali, vziať za správny koniec.
Skrátka a dobre, kým je fóbia zo vzťahu nejakým spôsobom pre nás problém, je vždy lepšie postupovať pomalšie, ohľaduplnejšie a obozretnejšie. Vychádzať z reality, nie z toho, čo si myslíme, ako by malo byť (alebo ešte horšie, čo si myslí okolie, ako by malo byť). Fóbia zo vzťahu je ošemetná záležitosť, nie je nutné si to ešte viac sťažovať tým, že sme na seba prísny na tých nesprávnych miestach...
Toto všetko platí ešte výraznejšie, ak za našou fóbiou zo vzťahu stojí nejaký skutočne desivý zážitok, ktorý nás silno traumatizoval, a kedy dochádza k priaznivým zmenám vplyvom času a nášho "dozrievania" pomalšie a menej výrazne. Vtedy je najlepším riešením vyhľadať najprv odbornú pomoc. Spôsobu, ako sa dostať z najhoršieho, som sa venoval aj v článku „Prekonanie búrky“, ktorý je však určený pre ľahšie prípady, keď sa potrebujeme „len“ otriasť a získať novú perspektívu, nie prekonať závažnú traumu.
Všetko je to veľmi prosté, prirodzené a jednoduché. Nemusíme robiť nič špeciálne, len byť k sebe dostatočne ohľaduplný a riadiť sa v prvom rade tým, čo nám funguje, čo nás posúva vpred. Zameriavať sa na realitu, chápavý prístup a funkčnosť. Ak to urobíme takto, všetko potom ide ľahšie a od určitého momentu skoro samé, pretože sme síce akčný, ale len v rámci jasne stanovených mantinelov, v rozumných medziach. Tak ostáva aj ovca celá aj vlk sýty – a cesta za partnerským šťastím je voľná.