nedobrovolny-samotari - Blog

Fóbia zo vzťahu je boj medzi túžbou a strachom. Ako z neho vyjsť víťazne?

Thu, 16 Feb 2023 12:34:00 +0000

Fóbia zo vzťahu. Tri slová, ktoré prinášajú nevýslovné utrpenie tomu, kto tomuto problému osobne čelí. Okolie si nezriedka myslí, že takýto človek vzťah nechce, že oň nemá záujem. To je ale veľký omyl! Človek trpiaci fóbiou zo vzťahu si chce tiež chce niekoho nájsť, no zároveň má strach. Chorobný strach. Jeho problémom nie je nezáujem, ale konflikt záujmov. Na jednej strane túžba, na druhej strach. A víťaz môže byť len jeden. Vo väčšine prípadov je to strach.

Niekedy stačí len jeden zlý zážitok v oblasti vzťahov či zvádzania na to, aby sa u nás rozvinula fóbia zo vzťahu. Príčiny môžu byť rôzne, no na pôvode vzniku fóbie zo vzťahu až tak veľmi nezáleží. Nie je to síce úplne bezvýznamná informácia, avšak v praxi nám je často krát úplne na nič. Pri práci s touto pliagou je oveľa dôležitejšie to, ako sa k nej staviame teraz, nie prehnané vŕtanie sa v minulosti. Aj to tak robíme, lebo nič iné nám ani neostáva. Nie vždy sa nám však darí narábať s tým „teraz“ správne. Príčinu vidím v dvoch skutočnostiach, alebo ak chcete chybách:

Prvá : Dovolíme, aby minulosť príliš ovplyvňovala našu prítomnosť. Strach z toho, že opäť zažijeme to, čo v predošlom vzťahu/pokuse o vzťah, ktorý v nás fóbiu zo vzťahu spustil, je priveľký a bráni nám dať šancu vzťahom aktuálnym, ktoré k nám prichádzajú dnes. Táto chyba je pochopiteľná a vie narobiť riadnu paseku, častokrát ale nepredstavuje najväčšie zlo. To spôsobuje chyba číslo dva.

Druhá: Usilujeme sa k novému vzťahu prepracovať spôsobom, ktorý funguje na ľudí, ktorých netrápi fóbia zo vzťahu bez rešpektovania vlastnej situácie - snažíme sa napodobňovať ostatných. A to už problémom je. Jednak preto, že nám takýto postup evidentne neprináša želané výsledky, pretože na nás kladie (vzhľadom na náš aktuálny stav) neprimerané nároky. A jednak preto, že ak v ňom človek opakovane neuspeje, začína o sebe ešte viac pochybovať...

Ľudí s fóbiou zo vzťahu teda ťahajú k zemi dva závažia: chorobný strach zo vzťahu a spôsob, ktorým sa ho snažia prekonať. To je veľa aj na koňa a nemožno sa čudovať, že úspech sa nie a nie dostaviť. Čo s tým? Odpoveď nám ponúkajú práve tieto dve negatívne skutočnosti. Oni možno ani nie sú negatívne, ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že práve v nich je ukryté riešenie.

Takže... Máme tu fóbiu zo vzťahu vyplývajúcu z nejakého negatívneho zážitku či skutočnosti a spôsob, ktorý je síce funkčný (niekoho si nájsť nie je žiadna raketová veda, aj keď i tam platia určité „pravidlá hry“), ale ľudia trpiaci fóbiou zo vzťahu s ním neslávia príliš úspech. Otázka je, prečo ho neslávia. Čo je na tomto, vo všeobecnosti funkčnom postupe tým, čo ľuďom trpiacich fóbiou zo vzťahu komplikuje život? Je to „rýchlosť“ či „násilnosť“ tohto postupu, ktorý do svojej rovnice zaraďuje len túžbu (po niekom), ale nie chorobný strach. Presnejšie povedané, ráta len zo strachom, ktorý nie je chorobný, ktorý nemá až tak obludné rozmery. Aj človek, ktorý netrpí fóbiou zo vzťahu, môže mať zo začiatku obavy či trému a pod. Ak ale nemá za sebou zlú skúsenosť, ktorou by bol reálne a značne traumatizovaný, predstavuje takýto strach pre neho maximálne tak výzvu, ale nie blok, ktorý ho úplne paralyzuje. A to je rozdiel. Podstatný.

Z toho vyplýva, že ak niekto bojuje zo strachom, ktorý je chorobný, je potrebné sa tomuto faktu prispôsobiť. Dá sa to povedať i tak, že postup, ktorý je funkčný pre všetkých ostatných, funguje aj pre človeka s fóbiou zo vzťahu, ale len za predpokladu, ak si tento postup upraví tak, aby fungoval aj na neho - aby zohľadňoval jeho štartovaciu čiaru.

Čo to znamená? Znamená to, že človek trpiaci fóbiou zo vzťahu potrebuje inak nastaviť rýchlosť a odstrániť „násilnosť“, ktorá sa v tomto postupe, ak sa aplikuje bez akejkoľvek úpravy, v ňom pre neho skrýva a viac mu tak škodí ako pomáha. Pričom tieto úpravy môžu byť často krát úplne nepatrné, ale zásadné - bez nich je v tom priveľa zbytočného strachu, trápenia a neúspechov.

Je to ako s adeptom horolezectva, ktorý to nemôže hneď napáliť do severnej steny Eigeru len preto, že ho volá vábenie hôr... Bolo by to čírim bláznovstvom a istou samovraždou. Prirodzene nám pri fóbií zo vzťahu, ak sa ju snažíme prekonať „tradičným“ spôsobom, nehrozí fyzická smrť. No môže sa stať, že po niekoľkých neúspešných pokusoch (a ďalších šrámoch na duši) to človek jednoducho zabalí, rezignuje. Ak však svoje snahy prispôsobí svojmu aktuálnemu stavu, svojej momentálnej štartovacej čiare, šanca na úspech sa (niekedy až dramaticky) zvyšuje.

Ak sme sa o vzťah pokúšali bežným spôsobom (bez akýchkoľvek úprav), ako to prebiehalo? Boli sme aktívny, šli do akcie s vnútornými príkazmi typu: „Len sa neboj, len choď to toho!“ a snažili sa silou mocou prekonať strach, zábrany atď., ktoré sa v nás počas toho ozývali a usilovali sa nás vrátiť späť do našej zóny komfortu – do síce nedobrovoľnej a bolestnej, ale „bezpečnej“ samoty. Možno sme do tohto nerovného boja vložili obrovské množstvo úsilia a napriek strachu a zábranám „šli do toho“, ale výsledok za veľa nestál... Buď sme nakoniec aj tak „zdrhli“ či „na nič sa nezmohli“, alebo všetko „totálne zbabrali“. Zostal v nás tak pocit, že sme neschopný babráci a nám sa to asi „nikdy nepodarí“, alebo že cesta do vzťahu vedie len skrz takýto neskutočný stres, aký sme práve absolvovali... Celé zle.

Úplne odlišná situácia nastane, ak k celej veci pristúpime takto: Ak sa nám niekto páči, alebo ak niekto prejavuje záujem o nás, ideme šťastiu v ústrety a vyvíjame úsilie, no dbáme pri tom na to, aby sme sa zároveň cítili aj dostatočne komfortne a v bezpečí. „Žiadne prudké pohyby“, ako bol názov jednej knihy. Žiadne „Len sa neboj, len choď do toho!“. Nie. Najprv si ujasníme, čo by sa muselo stať, aby to i pre nás bolo v pohode, a až tak „ideme do toho“, nie opačne! Sme k sebe láskavejší, pozornejší a svoj postup prispôsobujeme v prvom rade tomu, čo máme za sebou – nepúšťame sa do zbytočne riskantných avantúr. Hľadáme, rešpektujeme a aplikujeme rýchlosť a spôsob, ktorý nás do akcie púšťa bez toho, aby sme sami seba zatláčali nezmyselne k múru a cítili neprimeraný stres, ktorý nás v minulosti nakoniec i tak len dohnal k úteku, alebo spôsobil, že sme dosiahli presný opak toho, o čo sme usilovali... Skrátka ak do „tradičného“ postupu pridáme i vlastné ingrediencie (t. j. budeme v prvom rade rešpektovať naše tempo a spôsob, akým sa dokážeme k niekomu priblížiť), situácia je celkom odlišná. Priaznivejšia.

Je dobré si všimnúť, že takto upravený postup je k nám síce láskavejší a šetrnejší, no naďalej ostáva aktívnym – posúva nás vpred. Nie je v ňom priestor na sebaľútosť či „zdržovanie hry“, je „len“ ohľaduplnejší. A taktickejší. Človek trpiaci fóbiou zo vzťahu v ňom nie je pasívna obeť, ale ani sám na sebe nepácha zbytočné násilie - neprekračuje hranicu, kde je to už pre neho (momentálne) neúnosné. Inými slovami, týmto prístupom vyvažujeme túžbu a chorobný strach, ktoré sa v nás bijú rovnomernejšie, realistickejšie a najmä prínosnejšie. Strachu a ďalším negatívnym pocitom a stavom sa ani po takejto úprave samozrejme úplne nevyhneme. No za týchto okolností sú pre nás oveľa znesiteľnejšie, primeranejšie a zvládnuteľnejšie, čo nám dáva podstatne väčšiu šancu na úspech.

Fóbia zo vzťahu a náš vnútornú navigačný systém

Thu, 16 Feb 2023 12:33:00 +0000

Dostať sa do vzťahu a fungovať v ňom je niečo prirodzené, čo je tu už mnoho rokov, a zvládli to už milióny párov (aj keď iste nie vždy bezchybne či dokonale). Človek trpiaci fóbiou zo vzťahu však túto svoju prirodzenosť stratil. Presnejšie povedané ostala zasypaná pod troskami jeho fóbie. Jeho snaha utvoriť pár tak dostala vážne trhliny.

To je fakt, ktorý sa nedá obísť a treba ho vziať na vedomie. No jednako aj v ňom táto prirodzenosť zotrváva, aj keď značne utlmená a pošramotená. A to je niečo, na čom sa dá stavať. Pretože človek s fóbiu zo vzťahu je stále len človek, nestal sa kýmsi iným - je len momentálne inde, indisponovaný. Aby sa teda dostal späť do hry, potrebuje svoju prirodzenosť utvárať pár najprv znova aktivovať, uzdraviť.

To okrem iného znamená, že na ceste za partnerským šťastím nie je možné napodobňovať ostatných – tých, ktorý sa s problémom fóbie zo vzťahu nikdy nestretli. Nemožno ich stratégie a rady, aj keď sú vo svojej podstate overené a fungujúce, slepo kopírovať! Tieto stratégie a rady totiž opomínajú práve tú skutočnosť, ktorá je pre človeka trpiaceho fóbiou zo vzťahu kľúčová – jeho aktuálnu štartovaciu čiaru, jeho momentálne duševné rozpoloženie v oblasti vzťahov, lásky a zvádzania. Takéto rady a stratégie teda nie je nutné úplne ignorovať, no je potrebné si ich prispôsobiť na svoju situáciu.

Možností ako to urobiť môže byť viacero. Napríklad si nejakú dobre mienenú radu od ostatných rozkúskujeme na sled menších, pre nás znesiteľnejších či reálnejších krokov. Alebo ju prevedieme pomalšie či ohľaduplnejšie tak, aby nás činnosť či skutočnosť, ktorú táto rada obsahuje neparalyzovala, ale naopak nám umožnila postupovať (svojím spôsobom/tempom) vpred.

Ak teda dostaneme radu typu: „Choď a jednoducho sa tomu človeku prihovor, keď oň máš záujem, veď o nič nejde...“, ale nám už len pri predstave niečoho takého stúpne adrenalín viac, než keby sme stáli zoči-voči Kobre kráľovskej, môžeme sa prv, než tento krok uskutočníme, sami seba opýtať, čo by sa muselo stať, aby to i pre nás bolo v pohode. A až potom, keď nájdeme odpoveď na túto otázku, pristúpiť k samotnej akcií. Nesnažiť sa silou mocou „do toho ísť“ len preto, lebo nám to ktosi – hoc v dobrej viere - poradil. Urobíme teda akýsi medzi krok: medzi radu ostatných a náš súčasný stav vložíme niečo, čo tieto dva prvky zosúladí. Tak ostane aj ovca celá, aj vlk sýty.

Podstatné teda je riadiť sa v prvom rade vlastným vnútrom, vlastným navigačným systémom, pretože je v súčasnosti pomalší či „ustráchanejší“ v porovnaní s navigačným systémom ostatných, a jeho násilné prekonávanie by nerobilo dobrotu a neprinášalo výsledky, práve naopak. Občas je samozrejme OK aj zariskovať a napáliť to z prvej - urobiť presne to, čo nám radí okolie. Vtip je v tom, že pre človeka s fóbiou zo vzťahu to nemôže byť jeho jediná stratégia. Najmä ak je táto fóbia u neho naozaj silná.

Dá sa to povedať aj takto: Strach (v našom prípade fóbiu zo vzťahu) prekonáte jedine tak, že budete robiť to, čoho sa bojíte. Presne ako keď ste sa učili bicyklovať. Keď ste prekonali strach, posadili sa na bicykel a šliapli do pedálov, išlo to. Nepotrebovali ste žiadne zvláštne schopnosti. No povedzme, že ste najprv potrebovali pomocné kolieska, či niekoho, ktorá vám bicykel pridržiaval a istil vás proti prípadnému pádu, až tak sme sa odvážili na skutočnú jazdu.

Choďte teda do akcie, skúšajte, inšpirujte sa „šťastnejším a zdravším“ okolím a primerane riskujte, no zároveň pri tom berte do úvahy aj svoj momentálny stav, vaše šrámy na duši.

Prekonanie búrky

Thu, 16 Feb 2023 12:31:00 +0000

Keď sme tesne po zlej skúsenosti vo vzťahu, alebo ak nás zasiahla naozaj silným spôsobom, prípadne ak už príliš dlho prešľapujeme na mieste, je najlepším riešením stiahnuť sa. V takejto situácií aj tak nemáme príliš chuť na nejaké ďalšie dobrodružstvo, práve naopak. Alebo nám možno aj trocha hrajú žilky, no zároveň sa bojíme znova sa vystaviť riziku, že... Nech je to ako chce, je dobré si dať na chvíľu pauzu.

Túto etapu však nie je dobré len tak nechať na seba pôsobiť. Čas hojí veľa rán, ale nie vždy mu to umožňujeme. Ak by sme sa fyzicky škaredo porezali a ranu náležite neošetrovali, mohlo by to dopadnúť veľmi zle... V prípade psychického zranenia je to podobné. Avšak v oboch prípadoch k procesu liečenia pristupujeme vecne. Venujeme zraneniu náležitú pozornosť, ale nerobíme z toho väčšiu drámu, než akou je. Zo začiatku to skutočne bolí a vyzerá škaredo, no prehnaným „skučaním“ to ani neprestane bolieť, ani neopeknie, práve naopak – všetko sa tým len zhorší. Skrátka, po prvotnom šoku je potrebné zachovať chladnú hlavu, a byť najmä vecný a pragmatický.

Ako to všetko ale urobiť, a čo teda presne robiť? Ak máte to šťastie v nešťastí, že ste sa k tomuto článku dostali tesne po zlej skúsenosti (možno doslova pár hodín po), je to veľká výhoda. Je totiž dôležité čo najskôr vec uchopiť správnym spôsobom. (Ja som takéto šťastie nemal a z relatívne malého - aj keď nepríjemného a bolestného zážitku/vzťahu - som nechal vyrásť strašiaka, ktorý ma sprevádzal takmer dve desaťročia... Nie preto, že by to bolo také vážne, že by ma ten vzťah úplne zničil, ale z toho dôvodu, že som od začiatku nepodnikal tie správne kroky. Nevedel som, čo mám robiť. Len som sa hneval, že ten vzťah prebiehal ako prebiehal, a na všetky ďalšie potenciálne vzťahy som sa začal dívať zmenenou optikou a maril jednu príležitosť za druhou. Ak by som v tom čase mal vedomosť o tom, čo s tým, veľa vecí by bolo ináč...).

V podstate sa jedná o pár krokov, ktoré môžete bod po bode absolvovať (alebo si z nich vybrať len to, čo vám vyhovuje, resp. poradie, ktoré vám vyhovuje):

Vyzúriť sa, vykecať sa, vyplakať sa... skrátka zo seba dostať zlosť, smútok a pod., oklepať sa z prvotného šoku, dostať sa z najhoršieho von. Napríklad pomocou bioenergetických cvičení či vedením si sebareflexívneho denníku. Na konci by malo prísť uvedomenie, že hoci to bolo zlé, niekedy dokonca veľmi zlé – prežili ste to.
Oddychovať, regenerovať, odreagovať sa, spracovávať smútok, nič a nikoho neriešiť... Dať si pohov. Pokojne aj na pol roka ak je to potrebné.
Aktívne spracovať negatívny zážitok/traumu postupmi ako sú napríklad neurolingvistické programovanie (NLP), Nástroje* , Kvantové unášanie, Čchi-kung,...
Analyzovať, čo sa „tam“ vlastne stalo a prečo. Hľadať spôsoby, ako sa tomu nabudúce vyhnúť Urobiť si v tomto smere jasno a mať aspoň rámcový plán, čo tento krát urobím inak..
Vyzúrený, oddýchnutý, spracovaný a zanalyzovaný sme pripravený na ďalší pokus ísť v ústrety partnerskému šťastiu.

*knihy od autorov Barry Michels – Phil Stuzt: Nástroje a Coming Alive (táto kniha nie je dostupná v Slovenskom preklade). .

Prirodzene tieto kroky nemusia vždy stačiť. Hlavne, ak váš negatívny zážitok zo vzťahu/pokusu o vzťah bol naozaj silný či vyslovene deštruktívny... Vtedy je lepšie ísť za nejakým odborníkom (psychológom, terapeutom), nebyť na to sám a dané kroky používať súbežne s terapiou. K týmto bodom sa tiež môžeme vracať priebežne - medzi jednotlivými pokusmi (bod 5).

Pri fóbií zo vzťahu je potrebné byť k sebe dostatočne ohľaduplný

Thu, 16 Feb 2023 12:30:00 +0000

Fóbia zo vzťahu je problém. Niekedy veľmi veľký problém. No ako ide čas, stáva sa z neho skôr (zlo)zvyk, než čokoľvek iné. Starneme, vyvíjame sa, meníme... a zákonite podlieha zmenám aj naša fóbia zo vzťahu. Skrátka po čase už nad nami nemá takú moc ako zo začiatku. To je dobrá správa. No len ak ju uchopíme správnym spôsobom.

Sám som dlho nechápal, ako s touto etapou, keď už som bol na tom lepšie, správne naložiť. Áno, bol som viac v pohode. Ak som znova niečo pokašľal, tak namiesto myšlienok, aké je to všetko zlé, nespravodlivé a zničujúce, som si skôr pomyslel niečo na spôsob: „Čo to zas pre všetko na svete robím? Čo to stváram? Čo zase blblnem? Toto už naozaj nepotrebujem...“ Ale to bolo asi tak všetko, čo sa mi podarilo dosiahnuť. Stále vo mne bolo podstatne viac strachu a nedôvery, než túžby a dôvery. Liečivé zmeny, ktoré na mne vykonal čas, ešte nemali takú silu, aby tento pomer otočili v môj prospech. Nie bez správne zvolenej taktiky, bez pochopenia určitých súvislostí.

Azda najväčšia chyba bola, že som mal dojem, že sa s tým teraz už musím popasovať veľmi rázne, akčne a „tvrdo zakročiť“ voči svojím reakciám, ktoré vo mne fóbia zo vzťahu spúšťala. Namiesto pochopenia toho, ako na tom aktuálne som (síce už lepšie, ale ešte zďaleka nie za vodou) som na to šiel výčitkami, tlakom a kritikou. Mal som tak zo seba o čosi lepší pocit, pretože som toľko nefňukal, vedel sa nakopnúť a „povedať si na rozum“, no keď prišlo na lámanie chleba, výsledok bol stále 1:0 pre fóbiu. Všetka tá moja „akčnosť“ a prísnosť na seba mi neboli nič platné. Áno, bolo fain vedieť sa i nakopnúť, ale len po určité hranice, ktoré som ja neustále prekračoval a potom sa čudoval, prečo i napriek všetkým tým zmenám a snahe robím rovnaké koniny, ako pred tým.

Poučenie, ku ktorému som na základe týchto skúseností dospel, bolo zrejmé: V akejkoľvek etape fóbie zo vzťahu, v ktorej sa aktuálne nachádzame, oveľa viac pomáhajú rešpekt, podpora a rozumne zvolená taktika, než kritika, tlak a výčitky. Čím sme ma tom lepšie, tým môžeme byť pochopiteľne odvážnejší a náročnejší k sebe aj k svojimi cieľom. No len za predpokladu, že neprekročíme onú hranicu, ktorú nám ukladá aktuálna etapa. Tobôž, ak sa o to usilujeme prehnane prísne či nadmieru „akčne“. Kým som si to v sebe takto neujasnil, nebolo možné priaznivé zmeny, ktoré sa vo mne ako išiel čas udiali, vziať za správny koniec.

Skrátka a dobre, kým je fóbia zo vzťahu nejakým spôsobom pre nás problém, je vždy lepšie postupovať pomalšie, ohľaduplnejšie a obozretnejšie. Vychádzať z reality, nie z toho, čo si myslíme, ako by malo byť (alebo ešte horšie, čo si myslí okolie, ako by malo byť). Fóbia zo vzťahu je ošemetná záležitosť, nie je nutné si to ešte viac sťažovať tým, že sme na seba prísny na tých nesprávnych miestach...

Toto všetko platí ešte výraznejšie, ak za našou fóbiou zo vzťahu stojí nejaký skutočne desivý zážitok, ktorý nás silno traumatizoval, a kedy dochádza k priaznivým zmenám vplyvom času a nášho "dozrievania" pomalšie a menej výrazne. Vtedy je najlepším riešením vyhľadať najprv odbornú pomoc. Spôsobu, ako sa dostať z najhoršieho, som sa venoval aj v článku „Prekonanie búrky“, ktorý je však určený pre ľahšie prípady, keď sa potrebujeme „len“ otriasť a získať novú perspektívu, nie prekonať závažnú traumu.

Všetko je to veľmi prosté, prirodzené a jednoduché. Nemusíme robiť nič špeciálne, len byť k sebe dostatočne ohľaduplný a riadiť sa v prvom rade tým, čo nám funguje, čo nás posúva vpred. Zameriavať sa na realitu, chápavý prístup a funkčnosť. Ak to urobíme takto, všetko potom ide ľahšie a od určitého momentu skoro samé, pretože sme síce akčný, ale len v rámci jasne stanovených mantinelov, v rozumných medziach. Tak ostáva aj ovca celá aj vlk sýty – a cesta za partnerským šťastím je voľná.

Keď chcete prekonať fóbiu zo vzťahu, zdravo riskujte, dostatočne oddychujte, a riaďte sa realitou a prítomnosťou.

Thu, 16 Feb 2023 12:20:00 +0000

Fóbia zo vzťahu vzniká ako následok niečoho, čo sa odohralo vo viac či menej vzdialenej minulosti. Podstatné je uvedomiť si a akceptovať fakt, že nech už sa vtedy stalo čokoľvek, je to preč. V našej hlave to ostalo, ale nikde inde to už nie je. Aj keď nás to možno bolí, hnevá a sťažuje alebo úplne znemožňuje znova začať dôverovať. Naša situácia je už skrátka odlišná, aj keď nám sa to subjektívne môže javiť ináč.

Nehovorím teraz o tom, aby sme zľahčovali alebo bagatelizovali negatívne skutočnosti, ktoré sa nám v tej minulosti stali, a ktoré nám doteraz komplikujú život. Hovorím o tom, že nie sme doživotnými zajatcami týchto skutočností. Nie sme bezmocné obete. Ak ale chceme tieto skutočnosti a skúsenosti nadobro prekonať, potrebujeme správne uchopiť prítomnosť. Musíme sa na ňu zamerať v oveľa väčšej miere ako na minulosť. Lebo práve ona je kľúčom k želanej budúcnosti. Čo tým myslím? Uvediem príklad, moju osobnú skúsenosť.

Keď som sa pred nejakým časom usiloval o jednu ženu, neustále som mal iracionálny strach, bloky, stresy, atď., ktoré mi zabraňovali podnikať potrebné kroky smerujúce k „nám“, a ktoré boli pozostatkom predošlých negatívny skúsenosti, zranení a podrazov. Najhoršie na tom nebolo to, že som si tak maril šance u tejto ženy, ale fakt, že som ju týmto svojím prístupom zbytočne miatol a zraňoval. Vnímal som tieto skutočnosti veľmi jasne. Niekedy až bolestne jasne. Ale bola to prospešná bolesť, ktorá mi pomáhala. Najmä keď som videl, čo s mojou vyvolenou robia moje „úlety“ (strach, „úteky“, odmietanie...) plynúce z niečoho, čo sa odohralo veľmi dávno, a čo s ňou nemalo nič spoločné. A ktoré ma silne motivovali „konečne prestať blbnúť“. Na opačnom konci spektra zas boli skúsenosti, kedy som sa prekonal a videl, že tu (pri nej) je to iné - a v pohode. Na základe týchto zážitkov som sa postupne učil prijímať (a realizovať) fakt, že sa ráta len to, čo je tu a teraz. Že na tom to celé stojí a padá, a na ničom inom nezáleží. Bodka. Veľmi dobre o tom píše W. Nelles v knihe Život nemá spátečku: „Prijať to, čo bolo, dostať sa do súladu s tím čo je, a vytvoriť priestor, aby mohlo vzniknúť to, čo práve vzniknúť chce“.

Je preto dôležité prestať sa uzatvárať do seba, do svojej bolesti a do niečoho, čo sme zažili pred x rokmi s niekým iným. Oproti nám sa totiž ocitol človek, ktorý je chtiac-nechtiac vystavený tomu, čo s nami spravila naša fóbia, naša minulosť. A s čím nemá vôbec nič spoločné... K slovu sa tak dostáva prítomnosť a realita, ktorá nastavuje zrkadlo ako nám, tak aj našej fóbií. Možno tento prístup, takéto konštatovanie znie niekomu nespravodlivo či príliš tvrdo. Je to miestami skutočne dosť prísna politika. Každopádne ale funkčná. A nevyhnutná, ak sa chceme pohnúť z miesta.

Ten, kto sa aktuálne ocitol oproti nám, nám môže podať pomocnú ruku, no musíme ju vedieť prijať – to je len a len na našej zodpovednosti. Samozrejme je tu obava, nie úplne neopodstatnená, že si pri tejto žene/pri tomto mužovi znova zopakujeme to, čo nám spôsobilo šrámy na duši a dalo vzniknúť našej fóbií zo vzťahu. Ale to je asi tak všetko. Je to len pocit, myšlienka, domnienka či spomienka, nie realita. Lepšie povedané, my nevieme, aká bude realita s týmto človekom. Ako sa bude odvíjať a vyvíjať tento vzťah, ak vznikne.

Prirodzene je dobré všímať si varovné signály, „žlté výstrahy“ (ako ich pomenoval J. Canfield v knihe Pravidlá úspechu). A ak skutočne zbadáme, že tu niečo nesedí, ruky preč! Ja tu ale hovorím o situácií, kedy nás naša minulosť ovládne natoľko, že prestávame vnímať realitu a vidíme hrozbu aj tam, kde žiadna nie je, práve naopak. Kde ide len o naše skreslené vnímanie, ktoré už dávno patrí do minulosti a absolútne nekorešponduje s človekom, ktorého máme aktuálne pred sebou.

To, čo mne v tejto situáciách najviac pomáhalo bolo jednoducho riskovať a vidieť, že realita je iná. Že táto situácia je iná, že táto žena je iná, a dokonca že i ja som už niekto iný, než predtým. Ak som zažíval trápenie a bolesť, bolo to najmä vtedy, keď som sa na svet díval starou optikou. Znova W. Nelles: „Trpíme o to viac, čím väčšia priepasť oddeľuje naše vedomie od skutočnosti.“

Počas tejto skúsenosti som si tiež uvedomil, že fóbia zo vzťahu sa dá prekonať len v interakcií s niekým. Do hry totiž vstupuje ďalší faktor. Už v tom nie sme sami – už sa nedá spoľahnúť len na naše vnímanie situácie. Už tu máme aj reakcie toho „niekoho oproti nám“. No potrebujeme veľmi zreteľne vnímať to „tu a teraz“, a vedieť ho jasne oddeliť od minulosti. Vedieť s tým pracovať. Uchopiť ho tým správnym spôsobom. V tom mojom prípade to bolo tak, že na konci tohto procesu (keď už sme sa dali do kopy) som úplne jasne videl, že všetky (ale úplne že všetky...) obavy a strachy, ktoré som v tejto situácií s danou ženou mával, boli čisto len v mojej hlave.

Isteže trvalo nejaký čas, kým som naplno akceptoval (túto) realitu, kým som sa na ňu plne adaptoval. Aj keď už totiž chápeme tieto súvislosti, nemôžeme od seba chcieť a očakávať okamžitú premenu. Človeku (jeho mozgu i telu, celej jeho bytosti) chvíľu trvá, kým si zvykne na nové, hoci aj lepšie. Podstatné ale bolo ísť tomu v ústrety. Vytvárať pohyb, zabojovať, riskovať. Vystaviť sa znova životu, aj napriek minulosti, ktorá bola aká bola. A i napriek riziku, že to môže znova bolieť, ak sa „pomýlim vo výpočtoch“ a znova narazím na nesprávneho človeka. Pomáhali mi však aj chvíle, kedy som sa na nejaký čas stiahol. Boli to okamihy, kedy som regeneroval, celú situáciu vyhodnocoval a pripravoval sa na ďalší krok. A práve tu sa ako veľmi prospešné ukázali knihy od W.Nellsa. Bolo dôležité nebyť na to sám, mať sa s kým poradiť (a mať dobrého radcu, čo veci aj nám rozumie).

Ak teda chceme prekonať fóbiu zo vzťahu, potrebujeme sa znova vystaviť životu a riskovať. Zároveň ale potrebujeme brať na seba ohľady a dopriať si čas aj na regeneráciu a adaptáciu. Sú to spojené nádoby - jedno bez druhého sa nezaobíde.

Potrebné a zásadné je tiež riadiť v tomto procese naším vnútrom (tak, ako som o tom písal v iných článkoch). Áno, potrebujeme sa vystaviť realite a riskovať, ale len takým spôsobom a len do tej miery, ktorá je pre nás únosná a funguje nám. Všetko má svoje hranice, aj „opätovné vystavenie sa životu“. Inak aj tento prístup stráca svoju účinnosť a má skôr opačný efekt.

Na záver dôležité upozornenie: Tento prístup je možné alebo vhodné uplatniť až vtedy, keď najhoršia „búrka“ z predchádzajúcej zlej skúsenosti už odznela. Najmä ak bola skutočne bolestná či dokonca desivá a deštruktívna. Skrátka keď už sme z najhoršieho vonku a chceme sa pohnúť ďalej, ale vidíme, že nás naša minulosť nechce pustiť v ústrety novému dobrodružstvu.